Dedinský dom. Staré škridle zarastené machom. Plechový okraj. Hrdzavý. Plechový komín s kohútom. Odkvap je natretý len z dola. Na rebrík sa mu nechcelo. Ku domu vedie udupaný chodník. Češe jej vlasy.
Záhradka je plná buriny. Vietor fúka a dedinou sa nič neozýva, až na vzdialené zvuky cigánskych detí a ešte vzdialenejšie štekanie psa. Trávnik už dávno nebol kosený. Ovocné stromy sú plné nezrelého ovocia. Leto. Napriek tomu je deň sivý. Ani teplo ho nezohreje. Ani farba ho nezafarbí. Ani spev víly by neprehlušil morbídne ticho. Plot je zo zvlneného plechu. Hrdzavý. Naposledy natretý v roku `95 desať ročnou farbou ukradnutou v dopravnom podniku. Zelená. Kedysi. Na okraji plota sa udomácňuje kolónia solídne bodľavých kriakov. Omietka domu stmavla od špiny vo vzduchu. Blízko je továreň. Krachuje ale čmudí dosť. Drevené okná sú nenatreté. Sklo mliečne. Záclony zosivené, čipkované. Na elektrickom kábli sa usadil havran. Hladí jej tvár.
Cez okno na suteréne spred plota vidno jeho hlavu. Vstal zo znova stoličky a na zem hádže dofajčenú cigaretu. Odpáše si remeň. Nohavice kĺžu ku zemi.
Z dverí domu vychádza malé cigánske dievča. V ruke drží pár eur. Má krásne dlhé kučeravé vlasy. Skutočne krásne vlasy...